Keď niekomu poviete, že jazdíte na kamióne po Európe, väčšina ľudí si predstaví cestovanie, slobodu a dobré peniaze.
Na Facebooku vidia fotografie pri mori, výlety, krásne mestá a usmiate tváre. Vidia miesta, na ktoré sa veľa ľudí počas života možno nikdy nedostane. Madrid, Paríž, Lisabon či Rím...
A potom si povedia:
„Tí sa majú. Stále len cestujú.“
Pravda je však trochu iná.
To, čo ľudia vidia na sociálnych sieťach, sú možno dve percentá života vodiča. Tých zvyšných deväťdesiatosem percent sa jednoducho nedá odfotiť.
Napríklad včerajší večer.
Keďže sme prevážali strážený tovar, dostali sme pokyn zaparkovať na noc priamo v areáli pobočky našej španielskej firmy pri Paríži.
Už samotný príchod bol zážitok. Firma vedela, že prídeme. Špedícia vedela, že prídeme. Všetci vedeli, že prídeme. Až na vrátnika. Ten o nás zrejme počul prvýkrát v živote.
Nasledovalo klasické medzinárodné predstavenie s názvom: „Skús uhádnuť, čo od teba chcem.“
My po anglicky. On po francúzsky. My pomaly. On hlasnejšie.
Mám podozrenie, že niekde existuje tajná škola pre vrátnikov. Tam ich učia, že ak vodič nerozumie ich jazyku, netreba skúsiť angličtinu, netreba nič vysvetľovať ani ukázať rukou. Stačí začať kričať ako zmyslov zbavený. Podľa tejto teórie sa vodič za pár sekúnd zázračne naučí hovoriť po francúzsky, španielsky alebo akýmkoľvek iným jazykom. A čo je fascinujúce, mnohí tomu naozaj veria.
Neviem prečo, ale niektorí vrátnici sa správajú, akoby boli generálnymi riaditeľmi celej planéty. Akoby obyčajné „dobrý deň“ alebo normálna komunikácia znamenali stratu autority. Akoby slušnosť bola choroba, ktorou sa môžu nakaziť.
Samozrejme, nie všetci. Poznal som aj fantastických vrátnikov. Ale každý vodič určite zažil aj takého, ktorý sa tváril, že mu patrí minimálne polovica Európy.
Pritom práve vodiči sú tí, vďaka ktorým tie fabriky fungujú. Bez kamiónov by sa tam na druhý deň zastavila výroba.
No nič. Nakoniec nás pustil dnu. A tam prišlo ďalšie prekvapenie.
Na papieri boli zakreslené sprchy, kuchynka a relax room. Realita? Jedno WC. To bolo všetko.
Keď sme sa pýtali ostatných vodičov, kde sú sprchy, smiali sa. „To už dávno neexistuje.“
Takže na papieri wellness. V skutočnosti toaleta. Takže po celom dni máte fungovať bez sprchy a bez akéhokoľvek normálneho zázemia. Hlavne, že náves stojí na stráženom parkovisku a tovar je v bezpečí.
Niekedy mám pocit, že niektoré firmy zabúdajú na jednu podstatnú vec – bez vodiča sa nepohne ani náves. Bez vodiča sa tovar nedostane k zákazníkovi. A bez vodičov by napokon nemali ani firmu.
A tým sa príbeh nekončí.
Pred pár dňami nás španielska firma poslala do servisu pre náhradný náves. Ten pôvodný mal poruchu senzora pohybu. Tak sme išli. Lenže keď sme prišli na miesto, ukázalo sa, že náves, ktorý nám pripravili ako náhradu, mal prakticky rovnaký problém.
Náš špeditér im to oznámil. A potom sa začalo.
Jeden telefonát. Druhá odpoveď. Tretí e-mail. Štvrté rozhodovanie. Piaty človek musel niečo schváliť. Šiesty sa musel vyjadriť. A siedmy bol zrejme na káve.
Čas plynul. My sme stáli. A stáli. A stáli.
Nakoniec nás tam jednoducho zabudli. Normálne zabudli. Ľudia zo servisu odišli domov. Zamkli brány. Pozhasínali svetlá. A my sme zostali vo vnútri.
Predstavte si ten pocit. Ste na cudzom uzavretom pozemku. Neviete, kto príde večer. Neviete, či vás tam nepríde riešiť polícia. Neviete, či sa o hodinu neobjaví SBS-kár s otázkou, čo tam ešte robíte. Neviete vôbec nič. Len stojíte. Bez možnosti odísť.
Dostali sme informáciu, že španielska firma rieši so servisom, či tam môžeme zostať na noc. Lenže čas v kanceláriách plynie akosi inak ako vodičom. Čo ak by to vyriešili až po skončení nášho výkonu? A čo ak by aj povedali, že tam môžeme zostať? Však aj tak sme nevedeli, ako sa odtiaľ dostať von.
Nemali sme vodu, toaletu, sprchu ani istotu, čo bude ďalej. A kto by potom celú noc nespal a premýšľal, či nepríde polícia alebo SBS-kár? A kto by mal na druhý deň sadnúť za volant a pokračovať v jazde? Presne – vodič.
Našťastie nakoniec prišiel jeden vodič s kamiónom. Dodnes nechápeme, ako sa tam dostal. Zastavili sme ho a práve on nám pomohol dostať sa von.
(Ak chcete nahliadnuť ešte hlbšie do zákulisia života kamionistov, všetko nájdete v našej pripravovanej knihe. O termíne vydania, predaji a dostupnosti vás budeme priebežne informovať.)
V logistike má čas každý. Firma, zákazník, sklad, servis... len vodič ho nikdy nemá.
Keď on mešká desať minút, je problém. Keď potrebuje nakúpiť, treba sa ponáhľať. Keď potrebuje oddych, treba stíhať termín. Ale keď vodič čaká tri hodiny, šesť hodín alebo celý deň, to je zrazu normálne.
Úprimne? Niekedy sa čudujem, že ešte neexistuje špecializované psychiatrické oddelenie len pre kamionistov.
Pred vstupom by bol veľký nápis:
„Vitajte. Ak ste vodič kamiónu a ste sa pohádali s navigáciou, kávovarom a aj sami so sebou, ste tu na správnom mieste.“
Možno by tam namiesto diagnóz mali názvy:
A v čakárni by nesedeli pacienti. Sedeli by tam vodiči a navzájom by si hovorili: „Neboj sa, bratku. Aj mňa raz zabudli v servise.“
A najhoršie je, že väčšina ľudí toto nikdy neuvidí. Budú vidieť len fotografiu pri Eiffelovke. Len pekný výhľad. Len úsmev. Nikdy neuvidia všetko, čo tomu predchádzalo. Tie nervy. Ten stres. Tie kilometre. Tie hodiny neistoty.
A práve preto si každý profesionálny vodič zaslúži oveľa viac rešpektu, než ho dnes dostáva. Klobúk dole pred Vami, a prajeme Vám pevné nervy.
STAR-TRANS
📱 Sledujte nás aj na TikToku: @Star_Trans9
Napísané: 21.06.2026
< Späť na článkyRozdiel medzi vodičským oprávnením C a CE: čo môžete šoférovať a pre koho sa ktorá skupina oplatí
Prečo sa oplatí hovoriť o platoch vodičov
Nábor šoférov – Čo nerobte (3. časť)
Nábor šoférov – Čo nerobte (3. časť)
20 otázok, ktoré šoféri položia na pohovore